Mysľomisa

Už roky som nenapísala ani čiarku, väčšinou som si myšlienky len ukladala niekde v hlave, občas sa k nim vrátila, poriadne ich prevetrala a zasa vrátila na zaprášené miesto vo svojej hlave. Ani neviem čo ma to zrazu napadlo, zaregistrovať sa tu a skúsiť ich "vysáčkovať" na verejnosť. Nie som žiadna spisovateľka ani novinárka, moje vety budú pravdepodobne plné chýb a asi aj nezmyslov. Ale možno sa tej mojej preplnenej hlave trošku uľaví, keď pošle nejaké tie myšlienky do sveta a možno sa aj niekto pobaví. Obyčajne nemám čas ani nato aby som si popozerala novinky na "ksichtoknihe", veľmi to populárnej sociálnej sieti, hudbu a ani filmy nesťahujem a toten počítač väčšinou využívam len na úpravu fotografií, ktoré nacvakám keď mám náhodou nejaký voľný čas a je čo fotiť. Kedysi to bolo iné, vo veku násťročných mi postačilo pero či ceruzka a nejaký zošit, obyčajne určený do školy. Písala som poviedky a dosť ma to bavilo, aj keď publikovať ich som si nikdy netrúfla. Väčšinou ich čítali spolužiačky či kamaráti, ktorí sa celkom dobre zabavili, teda podľa ich slov. Potom však prišiel reálny život dopeláka, plný naháňania za mzdou a iných silno dospeláckych povinností. A bolo po srande. Žiadne chvíle pri dobrej muzike, s perom a zošitom v ruke a s hlavou plnou námetov. Málokedy zostal čas na dve tri vety, nieto na celú stránku či zošit. Aj teraz, nebyť nepríjemnej choroby, možno by som sem nedala ani písmenko. A možno je to aj prvý a posledný raz čo sem vôbec píšem. Možno, keď zas budem fit, skočím zasa do dospeláckeho života rovnými nohami a na písmenká mi nezostane čas. Možno je to len malý úlet, lebo ma aktuálne nebaví "ksichtokniha", úprava fotografií a ani upratovanie bytu. Nech je ako chce, aspoň som to skúsila. Nechcem aby to vyzeralo, že sa sťažujem či som nejako otrávená a chcem otráviť aj ostatných, ale mám hrozný pocit, že sa mi stalo niečo nepríjemné. Teda okrem choroby a trošku ťažšej životnej situácie. Mám pocit, že sa ku mne dostavil syndróm vyhorenia. Odkedy si pamätám, chcela som vždy robiť so zvieratami. Pracovala som všelikde a ako všeličo, od informátorky na recepcii firmy, cez psovoda bezpečnostnej firmy, čašníčky či prevíjačky etikiet až po asistentku riaditeľa malej firmy. A tam niekde sa stalo, že som sa nakoniec k práci so zvieratami dostala. Zo slušivého kostýmčeku som skočila do džínsov a čižiem, miesto klávesnice počítača vzala do rúk vidly a lopatu, miesto krásnej kancelárie denne ráno vchádzala do stajne a veľmi slušný plat vymenila za almužnu 3000,-sk, z ktorej sa sotva dalo v roku 1997 vyžiť. Pracovná doba mi začínala ráno o 7.00 a väčšinou končila po 19.00, každý deň. Po celý deň mi boli spoločníkmi iba kone a mačky, mojou arómou vôňa sena a slamy. Nech som zjedla čokoľvek, ručička na váhe ukazovala rovnako, opálenú som mala len tvár a ruky, svaly ako z ocele a to doslova. Slovo dovolenka, som si dovolila akurát tak počúvať od iných, maródovať sa jednoducho nepatrilo. A napriek tomu všetkému som bola šťastná. Odvtedy zopár rôčkov uplynulo. Mám krásneho a skvelého syna, stratila a získala som nejakých priateľov, vlastnila som toho najlepšieho koňa na svete, prišla som o toho najlepšieho koňa na svete, zmenila som pôsobisko a aj bydlisko, opustila manžela a dva roky skúsila život osamelej matky živiteľky, stretla skvelého muža s ktorým som doteraz. Moje dni boli takmer identické, ráno sa postarať o dieťa, potom o kone, cez obed pauza, poobede sa postarať o kone a deti druhých, ktoré ku mne chodievali jazdiť. Večer domácnosť a milosrdný spánok, od pondelka do nedele, každý mesiac, každý rok. Vychovávať svoje dieťa, vychovávať cudzie deti, vychovávať kone, aby moje dieťa a aj cudzie deti rešpektovali. Keď to píšem takto v skratke, vyzerá to ohromne jednoducho. Ráno som do práce odchádzala, lebo som chcela, z práce odchádzala s pocitom, že mením svet. Učím ľudí ako správne zaobchádzať s koňmi, kone učím, že človek nie je len ten tvor, ktorý im diktuje, ale je to priateľ, ktorý sa o nich postará a z vďaky za čas strávený v sedle im nebude ubližovať. Deti učím zodpovednosti a úcte k životu, kone spoľahlivosti a dôvere. A seba, seba učím trpezlivosti, porozumeniu. Sú to už roky, čo sa moje dni podobajú ako vajce vajcu. Áno, iste, každý deň je aj tak trochu iný, pri deťoch a zvieratách sa vždy čosi udeje. Ale v zásade je to stále rovnaké, nakŕmiť, vyhnojiť boxy, nastlať čerstvú podstielku, obed, prehnojiť, zobrať kone von, odtrénovať, nakŕmiť a domov. A tu je kameň úrazu, dôvodu stavu mysle. Pred pár mesiacmi sa radosť z dobre vykonanej a zmysluplnej práce vytratila ako para nad hrncom. Odišla postupne, nie zo dňa na deň. Najskôr ma prestalo baviť jazdiť. Všetku prácu okolo koní som začala vykonávať mechanicky. Desí ma predstava, že ma prestane baviť aj trénovanie jazdcov, lebo to by bol koniec môjho klubu. Možno by som nemala o tom písať, ale vyhľadať odbornú pomoc. Možno si len nevážim čo som vybudovala, možno mi chýba adekvátne finančné ohodnotenie. Faktom však je, že moje dielo bolo úspešné, úspešnejšie než luxusné kluby, práve pre prístup ku klientom, pre rodinnú atmosféru, pre vždy dobrú náladu, preto, že som dokázala vždy aj toho najslabšieho jazdca motivovať a podporiť, akokoľvek pokazeného koňa opraviť. Bojím sa, že je to všetko preč. Mám strach, že takto sa skvelá partia ľudí, ktorí sú so mnou, rozpadne. A toto som potrebovala dostať von. Nemôžem povedať, že by mi bolo lepšie, ale rozhodne sa mi tak nejako ľahšie rozmýšľa. Možno potrebujem iba nakopnúť. Morálne, psychicky, možno tak naozaj a z celej sily, aby som sa znova naštartovala. Každopádne, keď si teraz čítam svoj prvý výtvor, pripadá mi nejako nudne a fádne. Sú to však moje pocity a myšlienky, ktoré som asi chcela niekde zverejniť. Nabudúce to snáď bude lepšie ;)